Rozhovor s autorkou filmu
Prečo Vás zaujala téma lekárskeho štrajku?
V škole sme dostali zadanie urobiť publicistické cvičenie na aktuálnu spoločenskú tému. Už vtedy sa začali objavovať blogy o katastrofálnom personálnom aj materiálnom stave v slovenských nemocniciach. Vlastne nebolo témy v slovenskom zdravotníctve, ktorá by si nezaslúžila spracovanie. No stretla som sa s lekármi, ktorí mi povedali, ako prebiehalo podávanie výpovedí v prvej línii, na uzavretých rokovaniach, na neoficiálnych stretnutiach. A o tom sa v novinách doposiaľ nepísalo.
O čom sa nepísalo?
Podávanie výpovedí bolo ešte pred všetkými známymi kauzami, nehovorilo sa verejne o predražených nákupoch, tetách, Paškovcoch alebo Pente. Nerobili sa veľké rozdiely medzi lekármi a politikmi. Nepísalo sa o tom, ako lekári po celodenných službách odchádzali na rokovania, ktoré boli predlžované do rána, pričom sa jednoducho čakalo, kedy to od únavy vzdajú.
Títo lekári zatiaľ telefonicky organizovali lekárov v nemocniciach aj tých, ktorí boli nezamestnaní, aby zabezpečili akútnu starostlivosť. Mediálny svet sa však sploštil na zvyšovanie platov a vytváranie nejasného strachu, ktoré prichádza vždy, ked‘ ide o zdravie.
Nebol ten strach opodstatnený? Niekoľko dní lekári reálne chýbali v nemocniciach.
Mám na mysli budovanie strachu z príchodu ukrajinských lekárov, zo zatvárania oddelení, zo spoplatnenia zdravotnej starostlivosti kvôli zvyšovaniu platov. Noviny fungujú na heslách. Navyše, u nás je to vždy tak, že ak má niekto druhý zarábať viac ako ja, som zásadne proti. To isté platí aj pri sestrách a učiteľoch. Prajnosť sa končí tam, kde sa začína hovoriť o peniazoch. Ani autoritu lekára už neberieme vážne, a to ani vtedy, ked‘ ochorieme. Pre istotu chodíme k dvom, trom rovnakým špecialistom.
Môže teda štrajk na Slovensku niečo zmeniť?
Pomaly, ale iste môže. Hovorí sa, že o štrajku rozhoduje verejná mienka. Čo sa týka dôveryhodnosti politikov, verejná mienka je dnes celkom inde, hoci vyvodzovanie politickej zodpovednosti stále nemá takú úroveň ako v iných krajinách. Podávanie výpovedí však nie je formou štrajku, je to dobrovoľné rozhodnutie ukončiť zamestnanie, ktorému predchádza deklarácia o pripravenosti podať výpoved‘. Potom je tu ešte výpovedná lehota, čiže spolu viac ako šesť mesiacov na riešenie situácie.
Prečo vo filme nevystupuje Iveta Radičová?
Pani Radičovú som poprosila o rozhovor, no bola vtedy dlhodobo v Nemecku. Bola však jednou z mála medzi politikmi, ktorí sa nedokázali ani pred televíznymi kamerami ovládnuť a povedala niekedy aj to, čo si naozaj myslí. Niektorí politici to nedokážu ani pri osobnom rozhovore.
Podať výpovede sa rozhodli aj zdravotné sestry. Bude sa opakovať rovnaký priebeh ako pri lekároch?
Sestry urobili chybu, že sa počas výpovedí lekárov dohodli s ministrom Uhliarikom na takzvanej win-win dohode. Bolo im sľúbené zvýšenie platov za podporu transformácie nemocníc na akciové spoločnosti. Situácia lekárov bola iná aj v tom, že mali štyri požiadavky a zrušenie transformácie nemocníc bolo jediným bodom, na ktorom uviazli rokovania. Zvyšovanie platov bolo, paradoxne, nástrojom na získanie si verejnej mienky.
Sestry žiadajú len zvýšenie platov, preto nerozumiem, prečo musela ich iniciatíva dospieť až k výpovediam. Ich platy sú nízke, nemocnice čachrujú so zmluvami a dôsledky vidieť už teraz. V nemocniciach je nedostatok sestier a ešte počas štúdia majú o tie budúce záujem v zahraničí.
Parlament minulý rok prijal zákon o úprave platov zdravotných pracovníkov. Prečo sestry aj napriek tomu podali výpovede?
Po štyroch rokoch čakania nie je ľahké zobať omrvinky. V tomto zákone sa síce konečne zvyšuje základný tabuľkový plat, ale nezohľadňujú sa odpracované roky, nerobí sa rozdiel medzi začínajúcou a skúsenou sestrou, ktorá môže v mnohom nahradiť lekára. Navyše tento zákon nie je účinný pre sestry pracujúce v súkromných nemocniciach, kde už teraz pri rovnakom výkone zarábajú menej ako tie v štátnych nemocniciach.
V súkromných nemocniciach však lekári ani sestry výpovede nepodávali.
Súkromná nemocnica ostáva pre mňa záhadou. Na jednej strane môže byť príkladom pre štátny sektor v tom, ako sa dá zefektívniť hospodárenie a nespôsobiť pacientovi traumu z pobytu v nej. Na druhej strane je tu zmluvou viazaná mlčanlivosť zamestnancov a monopolné postavenie Penty v prevádzke regionálnych nemocníc, keď si lekár veľmi dobre rozmyslí, či zostane, alebo si bude hľadať prácu o sto kilometrov d’alej. Stretla som sa so situáciou, keď sa lekár z jednej z týchto nemocníc bál hovoriť do vlastného telefónu.
Ako sa však môže zefektívniť hospodárenie nemocníc, ked‘ je zakaždým niekto pripravený podávať výpoved‘?
Príčinou výpovedí lekárov bol zákon o transformácii nemocníc na akciové spoločnosti, akou je napríklad Svet zdravia, len na štátny spôsob. Vypočula som si aspoň tucet pozitívnych aj negatívnych názorov, no predstava, že zadlžovanie sa skončí a všetko začne fungovať len jednoduchou zmenou právnej formy z príspevkovej na akciovú spoločnosť, ktorá sa nemôže zadlžovať, je asi podobné, ako dúfať, že nefungujúci vzťah zachráni manželstvo. Hospodárenie treba zmeniť, ale treba začať od ľudí. Ak akciová spoločnosť nedokáže vyrovnať hospodárenie, príde konkurz, no fakultnú nemocnicu nemôžete zo dňa na deň zatvoriť. Muselo by prísť oddlženie alebo súkromný investor. Predstavte si, že by fakultné nemocnice zachránila Penta, ktorá už teraz vlastní poisťovňu, polikliniky, lekárne, regionálne nemocnice. Možno je to len nepravdepodobný scenár, ale má to príchuť privatizácie a monopolizácie.
Vo filme spomínate Pentu v súvislosti s jej nomináciami na rôznych politických či úradníckych postoch, no viac po týchto informáciach nepátrate. Prečo?
Podnikanie Penty v zdravotníctve bolo jednou z tém, ktorým som sa chcela hlbšie venovať, no uvedomila som si to až neskôr. Vyžadovalo by si to dlhšiu minutáž a väčší tím. Zároveň nie všetci účinkujúci chceli o Pente hovoriť, niektorí mali zaujímavé informácie, ale obávali sa nesprávnej formulácie. Do budúcnosti som sa poučila, že priestor by mal byť nielen na odpovede, ale aj na otázky, ktoré zostávajú nezodpovedané. V lete som získala od Audiovizuálneho fondu štipendium na napísanie scenára o zdravotníckom biznise Penty, uvidíme, kam ma toto pátranie posunie.
Kristína Schnirzová
študuje dokumentárnu tvorbu v ateliéri Petra Kerekesa na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 2015 absolvovala bakalárske štúdium dokumentom „Hniezdo“, ktoré sleduje zadlženú manželskú dvojicu pri oprave trojgeneračného domu v čase, keď mladí z dedín odchádzajú za prácou do zahraničia. Jej ďalším projektom je investigatívny dokument „Diagnóza Penta“ o biznise Penty v zdravotníctve, ktorá je najväčším súkromným investorom v tomto sektore na Slovensku. Film bude mať premiéru v roku 2017.
Dĺžka: 22 minút
Vyrobila: Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2015
Námet, scenár, strih a réžia: Kristína Schnirzová
Kamera: Mário Kičák
Zvuk: Natália Jancová
Účinkujú: Ivan Uhliarik, Peter Visolajský, Marián Kollár, Tomáš Szalay, Peter Stanek, Martin Filko
Pedagogické vedenie: Ingrid Mayerová, Peter Kerekes
Comments are closed.