Celé týždne sužuje Slovensko štrajk zdravotných sestier a pôrodných asistentiek. Na začiatku februára ich z našich nemocníc odišlo asi šesťsto a tento pondelok mali rokovať o nových zmluvách. Čo sa stane, keď ich nepodpíšu? Slovenské sestričky, ktoré pracujú v zahraničí, im odkazujú, že o budúcnosť sa strachovať nemusia. Zuzana Koporcová pred odchodom do Rakúska robila v nemocnici v Lučenci na neurologickom oddelení.
„Preložili ma tam za trest z chirurgie za rovnako dramatických udalostí, aké Slovensko zažíva dnes. Hoci som bola odvážna, vedela som, že sama nič nezmôžem,“ vracia sa do minulosti Zuzana. Aby zamestnávateľ obišiel zvyšovanie miezd, ktoré odklepla vláda, ju vtedy nútil podpísať dodatky k pracovnej zmluve. Keď s nimi nesúhlasila, začali ju šikanovať a obviňovať z chýb, za ktoré nemohla. „Na jednej strane sme mali dodržiavať zásady sterility, na druhej sme na to nemali vhodné podmienky. Často nám chýbali infúzne súpravy, injekčné striekačky, ihly. Tabletky sme fasovali na kusy! Pacienti si zaslúžili aspoň nejaký štandard, ale aký, keď ležali v päťdesiatročných posteliach?“ uvažuje Zuzana. Nakoniec dostala výpoveď, ktorú nemocnica dva dni pred uplynutím výpovednej lehoty stiahla.
Štyristo kilometrov
Z každej strany počúvala, ako si šéfstvo štátnych nemocníc plní vrecká, no zdravotné sestry museli drasticky šetriť. Až tak, že pre chorých, ktorých ráno potrebovali umyť, neraz nemali ani len jednorazové plienky či obyčajné mydlo! V niektorých izbách sa teplota v zime vyšplhala ledva na trinásť stupňov Celzia.
Premrznutí pacienti si v špitáli zatesnili okná uterákmi, ale aj tak spali v županoch či v čiapkach. No keď došlo na rekonštrukciu nemocnice, ako prvá prišla na rad administratívna budova! Tri mesiace po tom, ako Zuzane zo strany nemocnice hrozila výpoveď, ju dala ona.
„Vďaka koníčku, geocachingu, som spoznala zdravotnú sestru, ktorá mi pred tromi rokmi ponúkla miesto vo svojom tíme vo Viedni. Neváhala som. Najskôr som z Novohradu dochádzala za prácou skoro štyristo kilometrov, ale moja nadriadená mi služby písala tak, aby som s rodinou mohla byť čo najviac,“ prekvapí nás Zuzana. Dnes už je vo Viedni aj jej manžel a dve dcérky. On je kuchár, ona zdravotná sestra v ambulantnej časti domova dôchodcov. Keď o ňom rozpráva, slovenský penzista musí plakať.
Kurzy preplácajú
„Naši klienti žijú v jednoizbových alebo dvojizbových apartmánoch. Každý deň si vyberajú obed z troch hlavných jedál. Voľný čas im vypĺňajú animátorky, tvorivé dielne či kurz angličtiny. O ich pohodlie sa stará aj kaderníčka či pedikérka,“ rozpráva Zuzana. Slovenské sestričky sú v Rakúsku veľmi obľúbené.
„Sú nielen vzdelané, ale aj pracovité a majú ľudský prístup,“ tvrdí. Keďže peniaze sa v rakúskom zdravotníctve záhadne nestrácajú a manažmenty nemocníc nekupujú predražené veci, na pracovisku jej nikdy nič nechýbalo. Naopak. Naučila sa také metódy ošetrovania rán, o akých na Slovensku nepočula.
A keďže zamestnávateľovi záleží na spokojnosti a vzdelávaní personálu, posiela ho na rôzne školenia a semináre. „Čas, ktorý na nich strávime, nám zarátajú ako pracovný. Rovnako môžeme chodiť na jazykové kurzy. Firma nám ich preplatí a zaistí, aby sme v čase ich konania mali voľno,“ vysvetľuje Zuzana. V Rakúsku je šťastná a návrat do súčasných podmienok slovenskej nemocnice si nevie predstaviť. Viete prečo? Vo Viedni nikdy nezažila povýšenectvo nadriadených.
Neschopní do Bruselu
„V podstate ma vyhnala ich arogancia. Nikto z vedenia slovenskej nemocnice, kde som pôsobila, si prácu zdravotnej sestry nevážil. Manažment ani len netušil, že úspešnú kliniku robí kvalifikovaný a spokojný personál,“ hovorí. S odstupom času jej správanie všetkých veľkých expertov na zdravotníctvo, ktorých doma vídala len v drahých autách, pripadá smiešne a malomeštiacke. Aj preto, lebo vo Viedni spoznala omnoho úspešnejších ľudí. Ibaže do práce cestujú verejnou dopravou.
„Obedujú s nami pri jednom stole v jedálni alebo – a to je to podstatné – si pravidelne nájdu čas a vypočujú si naše návrhy, potreby či pripomienky. Toto som pod Tatrami nikdy nezažila,“ uzatvára Zuzana. Aký má recept na liečbu slovenského zdravotníctva? Stačilo by, keby v ňom prestali miznúť peniaze. A išli tam, kam naozaj majú. Do nemocníc, v ktorých, na rozdiel od minulosti, nechce pracovať takmer žiadna študentka zdravotníckej školy…
Odišli a neľutujú
Iveta Šujanová (51), Írsko
Dvadsaťtri rokov pracovala v nemocnici v Bojniciach. „Odvolali ma pre silnú politickú podporu mojej nasledovníčky. Ani s vysokou školou som nemala šancu na postup, tak som pred desiatimi rokmi odišla za manželom do Írska,“ hovorí. Pracuje v špecializovanom štátnom zariadení. „Sestry v Írsku majú veľkú zodpovednosť, ale sú aj zaplatené. Väčšina z nich pracuje na skrátený úväzok, pretože svoju prácu považujú za vyčerpávajúcu.“
Monika Kubalíková (40), Česko
Monika trinásť rokov pôsobí v Třinci. „Pracujem v špičkových pracovných podmienkach a s profesionálmi. Aj preto k nám chodia pacienti zo všetkých regiónov vrátane Slovenska. Mzdové ohodnotenie a vzdelávanie zdravotných sestier sa so Slovenskom, kde som pracovala tiež, nedá porovnať. Určite viem, že do nemocnice na Slovensku by som sa vrátiť nechcela.“
Etela Sabolová (32), Rakúsko
„Sestričky na Slovensku sa stali otrokyňami a nemajú čas sa vzdelávať,“ hovorí východniarka, ktorá pôsobí pri Grazi. Začiatky ani u nej neboli ľahké a pár jej kolegýň to vzdalo, ale dnes Etela nebanuje. „Pracujem s technikou, o akej slovenská nemocnica nechyruje. Návrat si teraz neviem predstaviť.“ Aj preto, lebo za rok má štrnásť výplat, o akých slovenská zdravotná sestra nechyruje.
Comments are closed.