Pod vedením Márie Lévyovej si zdravotné sestry v roku 2011 vydobyli vlastný zákon o mzdovom ohodnotení. Nemuseli pritom podať ani hromadné výpovede. Na svojej strane mali v tom čase aj verejnosť, ktorá sa podpísala pod všetky ich požiadavky, vrátane dvoch hlavných – zvýšenie základnej mzdy a skorší odchod do dôchodku.
Politika je však vysoká hra, a tak sestry nakoniec prišli o svoj zákon kvôli podnetu Slovenskej lekárskej komory. A M. Lévyová musela odísť z komory sestier. Stále však sleduje boj kolegýň a zhodnotila ich aktuálnu akciu hromadných výpovedí. Sestry ňou podľa nej nič nedosiahnu, no mali by bojovať ďalej.
Do platnosti vstúpili hromadné výpovede sestier, je ich cez 600. Donúti to vládu vyhovieť ich požiadavkám?
Osobne si myslím, že to bude veľký problém. Stala sa z toho lokálna záležitosť , ktorú riešia v prvom rade vyššie územné celky a potom ministerstvo zdravotníctva. Zrejme so zopakuje to, čo v Univerzitnej nemocnici v Košiciach, že so sestrami, ktoré sú ešte vo výpovedi, sa budú snažiť o dohodu v rámci kolektívneho vyjednávania. Ďalší nástroj, ktorý sa budú snažiť využívať, sú úrady práce, ktoré budú núkať sestrám ich pôvodné pracovné miesta. Ak ich odmietnu, môžu prísť o podporu v nezamestnanosti.
Nemocnice súčasný stav teda neohrozuje?
Každopádne nastane v nemocniciach chaos, pretože zabezpečiť prevádzku v nezmenenom režime je náročné. Ak by aj vypomohli sestry z iných nemocníc, čo sa už deje, aj tie po čase budú preťažené. Nehovoriac, že nie sú tak zorientované v cudzej nemocnici.
Celkovo na začiatku podali výpoveď asi štyri percentá zo všetkých sestier a z nich ju ešte polovica v priebehu dvoch mesiacoch stiahla. Prečo nie sú sestry jednotné?
Problémom je, že mnohé k tomu pristúpili dosť váhavo. Situácii nepomohlo ani to, že bratislavské sestry sa do tejto akcie nezapojili. Okrem toho celá akcia prišla neskoro – vyhrotilo sa to až schválením zákona a štátneho rozpočtu. Ak chceli sestry podať výpovede, malo k tomu dôjsť omnoho skôr. Malo to byť predmetom rokovania na sneme komory sestier a na odborárskej pôde, aby sa jednoznačne sestry vyjadrili, či do toho pôjdu. A ak mala byť akcia úspešná, malo sa do nej do nej zapojiť 10 až 20 percent sestier.
Bolo podľa vás v poriadku poistiť si sestry 3 300-eurovou pokutou, ak výpovede stiahnu?
Toto je bič na sestry a je mi ľúto, že vôbec takáto deklarácia bola podpísaná. Je právne nevymožiteľná a vedenie sestier tým akurát dalo zbraň ministerstvu a zamestnávateľom. Stretlo sa to aj s odporom verejnosti, čo je pochopiteľné. Ak už odbory potrebovali nejaké zdroje, mali vytvoriť fond solidarity určený pre pomoc sestrám vo výpovediach, na právnikov, na informačnú kampaň. Myslím si, že mnoho ľudí, aj sestier, ktoré výpovede nedali, by do takéhoto fondu prispelo.
Čo hovoríte na požiadavky sestier? Podarilo sa im vyrokovať, aby zákon platil pre všetkých zdravotníkov, no koeficienty ani zvyšovanie miezd každé tri roky praxe neprešlo.
Túto alternatívu nám ponúklo ministerstvo aj počas pozastavenia zákona Ústavným súdom, keď som bola na čele komory. Ja som s tým nemohla súhlasiť, pretože, ak by došlo k postupnému zvyšovaniu platov, teda navrhovaných koeficientov, určite by utrpeli sestry v štátnych zariadeniach, ktorým by sa platy znížili. Na tejto filozofii sa veľmi nezmenilo.
Chýba vám niečo v požiadavkách?
Úplne vymizli požiadavky, ktoré neboli splnené, napríklad systematizácia kontroly personálneho obsadenia. Zabudli sme na dlhodobú starostlivosť, vymedzenie percenta na mimonemocničnú starostlivosť… to sme ostali občanom dlžní. Dostalo sa to viac do všeobecnej a politickej roviny, a to ma dosť mrzí.
Je to aj dôvod, prečo nemajú teraz sestry až takú podporu verejnosti? Lebo sa to obmedzilo na platy?
Žiaľ, v očiach verejnosti to vyznieva tak, že sa to orientuje viac menej na platy sestier.
Zvýšenie miezd, ktoré garantuje sestrám zákon, je podľa vás dostatočné?
Môže byť malou náplasťou pre sestry v neštátnych nemocniciach, kde boli mzdy nižšie. Veľkým problémom bude udržať tieto mzdy v štátnych zdravotníckych zariadeniach, pretože kolektívne vyjednávanie sa odvíja vždy od finančných zdrojov. Ak raz tie peniaze nebude riaditeľ mať, môžu a budú sestry tlačené, aby podpísali obojstrannú dohodu o znížení miezd. Prípadne sa im časť doplatkov presunie do pohyblivej zložky, od ktorej sa neodvíjajú ani príplatky za nočnú prácu či za sviatky. Tento zákon nemal nikdy uzrieť svetlo sveta, sestry mali omnoho tvrdšie bojovať.
Teda je možné, čo tvrdí jedna sestra v žilinskej nemocnici, že kvôli novému zákonu sa jej znížil plat? Minister to dementoval.
Ak sa nemocnice budú držať koeficientov, ktoré sú v zákone, sestra špecialistka nemá šancu mať vyšší základ ako dnes, lebo tam nie je navyšovanie platu po rokoch. Je tam len zadefinovaný koeficient. A ak jej to dajú do pohyblivej zložky mzdy, plat jej môže klesnúť.
Ako to podľa vás dopadne so spoločným zákonom pre zdravotníkov?
Je dosť možné, že ho opäť niekto napadne na Ústavnom súde. Tak ako sa stalo, že neštátni lekári podali podnet na zákon o mzdovom ohodnotení sestier, rovnako ho môžu podať neštátne nemocnice, ak nebudú mať peniaze na zvyšovanie platov zdravotníkov. Určite by to opäť vzbudilo nechuť u zdravotníkov a dostali by sme sa do začarovaného kruhu.
Koho to bude vina, ak sa scenár zopakuje?
Vždy hovorím o politickej zodpovednosti. Politici a vláda nesú zodpovednosť za schvaľovanie zákona, aj za jeho finančné krytie.
Počas protestov v roku 2011, ktoré ste viedli, sa tiež hovorilo o výpovediach, no nikdy k nim nedošlo. Zrejme preto, že nakoniec ste si zákon vybojovali. Ak by ale vláda dlhšie otáľala, naozaj by ste tie výpovede podali?
Zvažovali sme aj túto alternatívu, ale pre sestry to bolo úplne krajné riešenie. Preto sme hľadali iné spôsoby ako protestné zhromaždenia, akciu Deň bez sestier a podobne.
Mali ste na svojej strane verejnosť aj opozíciu, ktorou bol vtedy Smer-SD. Mali ste s ním nejakú dohodu v súvislosti s predčasnými voľbami?
My sme rokovali so všetkými politickými stranami, nikto nám teda nemohol nalepiť žiadnu politickú nálepku. Mrzí ma, že sa vtedajšia petícia sestier spája s voľbami tak, ako výpovede lekárov. Nijako to s tým nesúviselo. Ak po roku, dvoch rokovaní s politikmi k ničomu nedospejete, musíte si hľadať ďalšie formy boja. My sme si už v polovici vládnutia bývalej vlády zvolili formu petície. To, že neskôr príde pád vlády, nikto nemohol čakať.
Ako vnímate postoj vládnej strany k zákonu sestier teraz. Mala inú rétoriku, keď bola v opozícii?
Táto rétorika je vždy odlišná v prípade koaličných a opozičných poslancov. Opozícia je vždy na strane zraniteľných a vládna garnitúra si chráni svoje. Takže rétorika Smeru v tom čase bola úplne iná.
Beriete teda súčasný postoj Smeru ako podraz?
Prekvapilo ma to hneď v úvode, už počas pozastavenia zákona, že postoje k sestrám a rétorika sa úplne zmenili. My sme boli podvedené napríklad už na sneme komory, kde nám bývalá ministerka Zuzana Zvolenská dala prísľub, že 55-miliónová rezerva bude rozpustená na krytie miezd sestier. Za posledné tri roky došlo k navýšeniu zdrojov v rezorte zdravotníctva o 600 miliónov eur, takže peniaze na platy sestier určite boli. Bohužiaľ, nevideli ich ani sestry, ani pacienti. Tak kde sa stratili? Nebudem sa zaoberať poslednými kauzami, lebo slovenské zdravotníctvo je tu drancované 20 rokov.
Aj minister zdravotníctva Viliam Čislák rekapituloval a tvrdí, že sestrám sa za posledné štyri roky zvýšila mzda v priemere o 192,14 eura. Je to pravda?
Priemerná mzda sa dá ľahko spochybniť. Ak bral do úvahy sestry v štátnych zdravotníckych zariadeniach, tak aj keby tam došlo k nejakému nárastu, je to v hrubom a sú tam zarátané aj nadčasy. Dve tretiny sestier nepocítili takmer žiadne navýšenie, možno o pár eur.
Čo bolo za podnetom Slovenskej lekárskej komory, ktorá napadlo váš zákon? Bola v tom politická dohoda?
Priame dohody určite neviete dokázať, ale je tu istá súhra náhod. Podnet bol podaný, keď bol prezidentom Slovenskej lekárskej komory Milan Dragula, ktorý je teraz premiérovým poradcom.
Prečo ste odišli z komory sestier pred hlasovaním o vašom zotrvaní vo funkcii prezidentky?
Vo vnútri komory sa začala trieštiť jednota, prebiehali žabomyšie vojny a ťažko by sme sa pohli z miesta, ak by sme nevedeli deklarovať vnútornú stabilitu.
Vrátili by ste sa ešte na post prezidentky komory sestier?
Je to otázka, nad ktorou som sa zatiaľ nezamýšľala. Je pravdou, že ja som sestry nikdy neopustila a je len na nich, ako a s kým sa rozhodnú ísť ďalej.
Čo by ste poradili sestrám?
Radím im bojovať ďalej, pretože to určite bude pokračovať aj po voľbách. Jedna, dve bitky neznamenajú prehratú vojnu. Nemali by sa vzdávať, politické garnitúry sa menia, ale my pri pacientoch ostávame stále.
Comments are closed.